Pohoda festival sa pomaly ale neúprosne blíži a organizátori postupne zverejňujú ďalšie a ďalšie mená interpretov. Dnes Vám prinášame mená ako Charlie Winston, Confidence Man, Ifriqiyya Electrique, Daniel Brandt&Eternal Something či Kronos Quartet. Festival sa uskutoční v termíne 5.-7. 7. 2018 na Trenčianskom letisku.

Charlie Winston

Charlie Winston získal v roku 2010 European Border Breakers Award pre najlepšieho britského umelca v Európe. Debut Hobo a rovnomenný singel boli číslom jeden vo Francúzsku, pričom album získal platinovú platňu. Jeho chytľavé skladby boli použité v reklamách a seriáloch. Charlieho imidž inšpiroval aj viaceré módne značky, no tento britský pouličný muzikant a trubadúr nie je len dobre nahodený pesničkár, ale aj človek poukazujúci na environmentálne a sociálne témy. Na Pohode mal vystúpiť už minulý rok, no z osobných dôvodov turné zrušil. V apríli v krátkom videu naznačil, prečo si chcel dať pauzu od hrania, pričom na jeho konci pomaly zmizol vo vode. Prvého januára zverejnil fotku, na ktorej z vody vychádza.

Charlie Winston sa dostal do povedomia v roku 2007, keď ho na európske turné vzal Peter Gabriel. V jeho osobnom štúdiu nahral niekoľko skladieb, ktoré spolu s nahrávkami z londýnskeho  M17 tvorili základ jeho platinového debutu Hobo (2009). Album, ako aj rovnomenná titulná skladba, boli veľmi úspešné okrem Francúzska aj v Belgicku, Švajčiarsku, Nemecku, Rakúsku a Kanade. Debut vychválil aj Nick Barraclough z BBC, ktorý napísal, že by bola pre Britov veľká škoda, ak by ostal mimoriadne úspešným iba v zahraničí, no zároveň dodal: „To ho však trápiť nemusí, nakoľko jachty sa dajú kúpiť rovnako za eurá ako za libry.“ Originálny Charlieho outfit upútal aj módne ikony ako Jean-Paul Gaultier, Trussadi a Jean-Paul Goude. Charlie robil reklamu pre najväčší módny dom vo Francúzsku Galleries Lafayette. Magazín GQ ho v roku 2012 vyhlásil za najlepšie oblečeného muža vo Francúzsku. Charlieho skladby boli využité v reklamách (cover skladby „I’m a Man“ v reklame na VW Polo) a v seriáloch („She Went Quietly“ v seriáli Greys Anathomy). V Septembri 2010 spolu s Patti Smith headlineoval prenos k Medzinárodnému dňu mieru Peace One Day s Judeom Lawom a Sharon Stone z Paríža.

V roku 2012 vydal druhý album Running Still, na ktorom spolupracoval aj s producentom Tonym Bergom (Beck, At The Drive-In)  či slávnym choreografom Ryanom Heffingtonom (Arcade Fire – ‘We Exist’, Sia’s – ‘Chandelier’). Nahrával ho ale opäť ako „nomád“ v štúdiách po celom svete. Kým Hobo bol romantickým „sépia“ obrázkom a Running Still bol albumom ovplyvneným punkom a hip-hopom, najnovší album Curio City (2015) je vymedzený elektronikou a futurizmom. Curio City je zároveň výsledkom evolúcie tohto muzikanta, producenta a vydavateľa. Je zrelý, súčasný, no predovšetkým jeho vlastný. Charlie Winston je aj mimoriadne angažovaný umelec. Minulý rok nahral skladbu Say something na podporu ľudí na úteku. Mnohých z nich prekvapil v tábore Calais, kde odohral koncert. Predtým zahral aj na pochode vítajúcom utečencov v Londýne, či na koncerte Červeného kríža v Tunise „Zastavme ľahostajnosť, zachráňme ľudskosť“. Ako pouličný muzikant si zažil aj to, aké je to byť nejaký čas bez domova. Obzvlášť v zimnom období preto upozorňuje aj na túto problematiku.

Spoločnými menovateľmi širokého záberu Charlieho Winstona sú empatia pre okolie, nezameniteľný outfit, no hlavne špecifický hlas a prirodzený pesničkársky talent. V apríli minulého roka si podmanil pražskú Lucernu. Prvý slovenský koncert, na ktorom zahrá svoje výborné indie-folkové skladby bude mať začiatkom júla na 22. Pohode.

Confidence Man

Členovia kapely Confidence Man vyšli zo skvelých austrálskych indie skupín The Jungle Giants, The Belligerents and Moses Gun Collective. Okrem hudby ich spája aj to, že boli spolubývajúci. Ku vzniku kapely došlo náhodou, keď jeden z nich spravil v počítači narýchlo podklad, do ktorého začali ostatní spievať, vykrikovať a zápasiť o mikrofón. Rovnakým spôsobom, výlučne pre zábavu, nahrali aj ďalšie piesne. Po tom, ako ich skladbu Boyfriend (Repeat) začalo rotovať alternatívne austrálske rádio Triple J, sa voľnočasová zábava spolubývajúcich okamžite premenila na horúcu novinku z Brisbane. Krátko na to si získali ľudí a odborníkov skvelým vystúpením na austrálskom showcaseovom festivale Big Sound Music a následne ich oslovilo vydavateľstvo Heavenly Recordings.

Na pódiu vystupujú pod pseudonymami Janet Planet, Sugar Bones, Reggie Goodchild a Clarence McGuffie. Ďalších fanúšikov i médiá oslovili na indie festivaloch Laneway, Golden Plains a GTM. Najväčšiu pozornosť si ale získali minuloročnými vystúpeniami na The Great Escape a Glastonbury. Gigwise po koncerte prirovnal ich zvuk ku kombinácii LCD Soundsystem a The B52s. Na pódiu ich charakterizujú šialené outfity a synchronizované tance. Ako pre Tone Deaf na záver dodáva Janet Planet: „Cieľom je skvelá tanečná hudba, ktorá sa neberie príliš vážne“.

Ifriqiyya Electrique

Ifriqiyya Electrique je hudobno-religiózny synkretizmus medzi animizmom a islamským sufizmom. Ide o liečivé rituály posadnutia a tranzu, ktoré sú po stáročia súčasťou kultúry otrokov zo subsaharskej Afriky. Spája v sebe ceremoniál Banga, ktorý je súčasťou kultúry púštnych kmeňov južného Tunisu a rituály Gnawa z Maroku. Účastníci pri nich vďaka pulzujúcej naliehavej hudbe za rytmického sprievodu krakebov (kovových castanetov) upadajú do tranzu. Cieľom týchto rituálov pritom v kultúre kmeňov púštnej oblasti Džerid nie je duchov vypudiť, ale prijať a nechať sa nimi ovládnuť.

Súčasť projektu tvoria aj autentické projekcie. Autori natočili vyše 300 hodín rôznych rituálov, ktoré návštevníkom koncertu umocňujú zážitok. Skvelé hudobné spracovanie a výborný dokument na pozadí nesúperia o pozornosť diváka, ale spoločne ho prenášajú medzi potomkov otrokov na juh od soľného jazera Chott el Djerid.

Daniel Brandt & Eternal Something

Brandt pôvodne plánoval spraviť výlučne bubenícky album, no počas nahrávania značne odbočil. Sám okrem bicích nahral všetky gitary, basgitary a klávesy. Prizval si ale aj ďalších skvelých muzikantov: trombonistu Floriana Junckera, violončelistu Andreasa Vossa a Manu Delaga, ktorý hrá na rytmicko-melodický nástroj pripomínajúci lietajúci tanier – hang. Hang krásne vynikne v piesni Turn Over. V úvodnej skladbe Chaparral Mesa zase dominujú jednoduché rífy a repetitívne rytmické vzory. Tie sa postupným vrstvením menia na zvukovú stenu, ktorá vás prevalcuje. Tento stavebný postup sa zdá byť dominantným v rámci spôsobu, akým vytvára atmosféru svojich skladieb. No nečakajte nejaké špirálovité perpetum mobile a nekonečné crescendo. Eternal Something ponúka vyvážené striedanie napätia, hluku a najjemnejších pasáží.

Kým zostava Brandt Brauer Frick bola viac tanečným počinom, Eternal Something je kontemplatívna, povznášajúca, snová, pritom ale pohlcujúca a úderná hudba. Jeho bubenícka podstata sa nezaprie, a tak aj stopám hraným na melodických či harmonických nástrojoch dominuje rytmická zložka. Daniel Brandt jednoducho naučil na svojom debute rytmus spievať. V bohatej inštrumentácii pritom nehrá žiaden nástroj prím, ale spoločne vytvárajú vyvážený celok. Eternal something miestami pripomína Revelove Boléro pre 21. storočie. Z nenápadných motívov postupne v pestrých variáciách vytvára vrstvením pôsobivý celok. Najlepšie je si ho dať od začiatku do konca a ideálne naživo – napríklad na trenčianskom letisku.

Viac informácii o festivale Pohoda nájdete na oficiálnej stránke alebo na facebooku. Vstupenky je možné získať cez Pohoda eshop.

Zdroj: Pohoda festival